07/07/2026
🏁 12 hodín. 70 kilometrov. A pretekárka, ktorá ma takmer donútila bežať dodnes.
Prvé 4 hodiny boli celkom v pohode – telo šlo ako je zvyknuté. Pred piatou ráno, sa začalo brieždiť. Neviem to celkom vysvetliť, ale s novým dňom mi do tela vošla nová energia. Slnko som za celé dopoludnie videl len pár minút – ale aj tak to stačilo.
Potom, niekde po 6 hodinách a maratóne v nohách, prišla kríza. Kolená, členok, chôdza namiesto behu. Boli chvíle, keď som bol vďačný len za to, že sa viem hýbať dopredu – aspoň krokom.
Najsilnejší moment ale prišiel pol hodiny pred koncom. Po 11 a pol hodinách na trati a viac ako 65km v nohách som zistil, že za mnou beží pretekárka. Stále beží. A doháňa ma – už len necelý kilometer za mnou.
V tom momente sa vo mne niečo preplo. Nazbieral som silu, o ktorej som netušil, že ju ešte mám, a namiesto chôdze som sa dal znova do poklusu. Bolo to ego. Bola to ambícia. Ale ukázalo mi to jednu vec:
Zďaleka som nesiahol na dno svojich síl a možností.
A keby mi vtedy niekto priložil zbraň k hlave, asi tam bežím dodnes. 😄
70 kilometrov. Na môj tento rok slabší tréning výkon, z ktorého mám radosť. Ale úprimne – nešlo o číslo. Šlo o to potvrdiť si, čo sa stane, keď telo povie „dosť” a ty sa rozhodneš ísť ešte o kus ďalej.
Väčšina z nás nemá problém s tým, že by nemala silu. Máme problém uveriť, že ju máme.
Kedy si naposledy zistil/a ty, že v tebe bolo viac, než si čakal/a? 👇
