https://www.facebook.com/474744339373430/

Šlabikár pre ženu, Bratislava (2026)

26/08/2026

Kosti, kĺby a iné "chuťovečky", ktoré 45 + prinášajú

Minule som stretla kamarátku, pýtam sa jej, čo má nové a ona, že: "Mám osteoporózu." Ďalšia mi nedávno hovorí: "Mám koksatrózu." Doposiaľ som poznala len pojmy ako kokos alebo kokeršpaniel, tak som hneď vygooglila, čo to tá koksatróza vlastne je a pochopila som, že s tými mojimi kamoškami sa už asi čoraz viac začnem stretávať s takýmito novými pojmami.

Človek aby začal študovať medicínske výrazy po 45 - ke, zbláznim sa z toho!

Pravdou je, že aj ja mám občas stavy, keď som stuhnutá. Aj mňa občas bolia kĺby a hovorím si, čo sa to do pekla deje? Po 45 - ke zrazu zažívaš nové, nečakané situácie a si z toho prekvapená, čo sa to s tým telom začína diať?

Ráno sa zobudíš a cítiš sa ako poskladané lego a rozmýšľaš, ako sa rozoberieš tak, aby si mohla normálne fungovať. Najprv odložíš ruku, potom nohu, potom pokrútiš krkom a potom vstaneš. Hotový logistický proces!

Občas kráčaš po schodoch a tam ťa pichne v kolene, tu ťa pichne v kolene. Vstávaš narýchlo zo stoličky, lebo samozrejme, že žiješ v presvedčení, že máš čerstvých 18 a zrazu, už to nie je taký výskok laňky ako kedysi. A povieš si: "A sakra!"

Je pravda, že presne na tieto stavy mne osobne pomáha joga, pohyb, takže robím, čo môžem, ale nedávno som tiež objavila novú skvelú vecičku - takzvaný prawtein. To znie tak historicky, však?

V skutočnosti sú to fermentované kakaové bôby, do ktorých sú primiešané rôzne byliny a látky, ktoré telu dodávajú D3 K2, čo sú presne tie látky, ktoré nám majú pomáhať s kĺbami a s kosťami. Keď som sa totiž sestry - lekárky spýtala, čo je najlepšie ako prevencia na osteoporózu a neviem akú "ózu", hovorí: D3 K2.

A keďže ja som zvedavý tvor, ktorý potrebuje všetko vyskúšať, hneď som sa vrhla na tento skvelý prawtein. Kakavko😀 Dám si jednu kávovú lyžičku ráno a podvečer a dávka D3 K2 splnená, odfajknutá. Nebudem ja veru čakať, kým schytám nejakú "ózu" ☺️

Link na prawtein:

https://bewit.love/sk/produkt/prawtein-super-d3-plus-k2?i=slabikarprezenu

23/08/2026

Viete, čo urobte, keď sa vám nechce variť nedeľný obed?
Sľúbte mužovi, že s ním pôjdete na túru a choďte!

Môj muž je vášnivý turista. On sa v podstate narodil ako niekto medzi Saganom, Albertom Tombom, nejakým slávnym turistom, ktorého meno neviem a Matinou Moravcovou. Dobre, za tú Moravcovú ma zabije, ale ja fakt neviem meno nejakého slávneho plavca. Ja som sa narodila ako niekto medzi Hansom Christianom Andersenom, Boženou Němcovou a lemrou lemravou. Takže logicky, môj muž bol dnes veľmi vytešený, potešený, keď som mu tento týždeň v slabej chvíli sľúbila, že s ním pôjdem na túru. A on na môj sľub nezabudol.

Takže dnes ráno som sa "vystrojila" a išli sme smer Zochova chata, pretože túra bola jasná. Ide sa na Veľkú homoľu, čo je mimochodom krásna rozhľadňa a celkom príjemná túra. Odparkovali sme auto, vošli sme do lesa a ja sa pýtam muža:
"Ale vieš, že sú premnožené medvede," zdôverila som sa mu so svojimi obavami.
"Nemyslíš vážne?! Kde by už len tu boli," podotkol.
Strach z medveďa ma v tom okamihu obišiel.

Po pol hodine som zavelila, že chcem prestávku. Nie som ťava dvojhrbá, potrebujem piť a môj ctený zadok si potrebuje aspoň na 5 minút sadnúť.
"Keď si pôjdeš sadnúť, skontroluj, či tam nie je také tsssss, tssss," jemne mi poradil môj muž.
Hrôza v očiach!
Hneď som mu začala vyčítať, že prečo ma berie na miesta, kde môžu byť tssss tssss (teda hnusné odporné hady). Samozrejme, že ma to neodradilo, najprv som si peň stromu dôkladne skontrolovala, batoh som si dala na kolená a od toho okamihu som to tsss tsss videla všade. Takže ma mrákoty oblievali, že nejaký tssss tssss prifrčí ma pozrieť.

Chvalabohu, neprifrčal!

Celá túra trvala necelé tri hodiny. Akože vy, statočné turistky si poviete, že cha, to je prechádzka, lenže my, neturistky, to je pre nás celkom dobrá výzva. Môj muž sa ma zrazu pýta: "A prečo nejdeš občas takto na túru aj s kamoškami?"
Musela som sa zasmiať.
"Pretože ja mám kamošky, s ktorými by sme sa v prvom rade stratili, v druhom - polovica z nich má osteoporózy, koksatrózy a neviem, aké ózy a za tretie, my s kamoškami jedinú turistiku, ktorú robíme, je tá smer Aupark alebo Eurovea," odpovedala som mu.
V tom okamihu bolo jasné, že s mojimi kamoškami na turistiku nepôjdem.

Bolo dobre, príjemne. Ani raz som nefrfľala, čo sa sama čudujem. Ani raz som nelapala po dychu a ani raz som ho neposielala kade ľahšie s turistikovými nápadmi. Aj som vládala chodiť, aj som sa na Veľkú homoľu vyškriabala, ani tssss tsss som nestretla a pobyt v prírode ma celkom začal baviť.

A tak som môjmu mužovi zase v slabej chvíli, keď sme jedli bryndzové halušky, sľúbila, že budúcu sobotu s ním pôjdem opäť. 😀

Viac foto a video nájdete na mojom Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

22/08/2026

Chcela som Šlabikár, mám ho mať!
Neučím sa písmena, ale život po 45 - ke a niekedy je to fakt väčšia výzva ako sedieť v lavici na základke, však?

Dnes som sa rozhodla pre tému STRACH. Možno niektoré z vás sú Xeny, ktoré sa ničoho neboja, sú brutálne sebavedomé a všetko zvládajú ľavou zadnou, ale... ja taká nie som. Často pociťujem v sebe strach. Do šľaka, v dvadsiatke bol život gombička a teraz po 45 - ke, milý strach, vitaj, na nič sa nepýtaj! Vážne ma občas chytí obdobie strachu a blokuje ma.

Často mám strach z toho, čo bude. Prirodzene sa bojím o svojich blízkych, o seba. Nehovorím, že ideme všetkých pochovávať, ale aj tak mi občas zovrie žalúdok, keď mi sestra napíše správu: "Volaj súrne". V myšlienkach sa bojím, komu sa čo stalo a keďže moja sestra má veľký zmysel pre humor, nakoniec sa dozviem, že sa len chcela spýtať, či ten kolagénový krém, o ktorom som jej pred dvomi mesiacmi hovorila, je fakt dobrý. Zabiť ju je vtedy málo!

Bojím sa o to, čo bude. Pozrite sa, všetkých nás nahrádza umelá inteligencia, do toho sa občas pristihnem, že moje technické zdatnosti sú také, že moja 21 - ročná neter sa mi musí smiať, keď sa jej spýtam : "A toto si ako urobila?" Jasné, že sa občas aj ja bojím o prácu, o to, čo bude a či o desať rokov budem schopná kráčať s touto dobou.

Niekedy sa aj ja bojím niečoho nového. Sama na sebe zisťujem, že v dvadsiatke som bola iná. Len som prikývla, že skvelý nápad, poďme do toho a bolo mi jedno, či to vyjde, alebo si nabijem hubu. Dnes? Zvažujem, filozofujem, mám chuť si dať k tomu urobiť astrologický výklad a odbornú štúdiu na Harvarde, pokiaľ sa dokopem ísť do niečoho nového. Prečo? Lebo sa bojím, lebo som opatrná?

Niekedy s kamoškami preberáme, ako nás strach vie limitovať a pritom je to taká hlúposť ten strach. Je to len v našich mozgoch, myšlienkach a v emóciách a keď na odburávaní strachu popracujeme, život bude krajší a rozhodnutia slobodnejšie. Som na ceste zbavovať sa strachu a keby som vám teraz písala, že ja sa už ničoho nebojím (ani medveďa, ani krokodíla), tak vám klamem.

Je však pravda, že za posledné mesiace som urobila niekoľko rozhodnutí, ktoré by som v strachu neurobila. Pomáha mi len na tom popracovať, odhodlať sa. Prestať používať vetu: "Ale čo ak..."

A pomáha mi aromaterapia, ktorú nielenže milujem, ale sama na sebe cítim, čo všetko dokáže. Nie, nedokáže vás zbaviť vážnych chorôb, to je hlúposť toto tvrdiť, ale dokáže poriešiť ľahšie prípady. A teda aj strach. Mne pomáha esenciálny olejček Courage, teda guráž. Guráž dať zbohom strachu, guráž urobiť kroky dopredu, guráž stáť za sebou.

Môžete sa inšpirovať tu:
https://bewit.love/sk/produkt/courage-esencialni-olej?i=slabikarprezenu

21/08/2026

Šľak aby to trafil, keď chceš spať, rátaš ovečky, máš už plný košiar a oči dokorán otvorené!

Keď som mala dvadsať, nebolo toho zvuku, ktorý by ma zobudil. Pokojne mohli meter odo mňa aj vŕtať, aj rýchlik Bratislava - Praha mohol ísť vedľa mojej postele, ja som pekne spala. Milovala som spať a neraz som zaspala veruže aj na dôležité stretnutia. Lenže teraz sa mi občas stávalo, že chcem spať, potrebujem spať, lenže nič... nešlo to.

Poznáte tie stavy, keď vám hlava šrotuje na plné obrátky. Permanentne sa mi stávalo, že oči klipkali. Hodiny ukazovali neskorý čas, ja - unavená ako blázon. Telo mi hovorilo: "Už ma ulož do postele, zhasni svetlo a dopraj mi oddych." Telo som uložila, svetlo som zhasla, oddych som dopriala a potom... nastúpila hlava. A ako naschvál tisíc myšlienok, ktoré sa rozhodli dať si "brain storming" alebo pekne po slovensky - hútaciu poradu.

V noci som riešila všetko. Spomenula som si na všetkých a všetko, čo ma štvalo. Spomenula som si v noci na všetky strachy. Z toho, čo so mnou bude, ako to či ono dopadne, zo všetkých chorôb sveta, ktoré by mohli postihnúť mojich blízkych. Spomenula som si samozrejme, že v noci - aj na to, čo všetko som mala vybaviť a akosi som to nestihla. A samozrejme, čo všetko nasledujúci deň chcem vybaviť a veriť, že to aj stihnem. Noci som mala prudko riešiteľské, pretože kým v dvadsiatke platí, že "svet je gombička" a máločo nás trápi, po 45 - ke "svet sa občas rúca" a trápi nás všetko.

Ešte aj to, či susedia večerali a čo večerali 😀 (Dobre, priznávam, to ma netrápi)

Lenže takéto problémy som nemala len ja, má ich množstvo žien. Moja sestra napríklad, ktorá je už tak vycvičená ťahať 24 hodinové služby v nemocnici, že od samej radosti a skvelého návyku potom nevie doma oka zažmúriť. Za všetko, čo sa nám ženám deje, môžu totiž kolisajúce hladiny hormónov - estrogénu a progesterónu. Majú zábavu a my to musíme strpieť, že im pekne ďakujeme.

Aj za to, že v noci sa budíme a o druhej nadránom premýšľame o nesmrteľnosti chrústov a kladieme si otázku "Čo s načatou nocou?". Aj za to, že sa zobudíme na to, že sa nám sníva, že plávame v mori a čerta starého, v skutočnosti sa potíme. Aj za to, že práve v noci sa náš nervový systém rozhodne byť "precitlivelý" a zrazu sme úzkostné, ustráchané.

Lenže... dobrá správa je, že dá sa to riešiť. Ja si osobne už niekoľko mesiacov pomáham tak, že po sprche si dám na ruku trochu kokosového oleja, nakvapkám do neho pár kvapiek olejčeka Deep sleep, ktorý obsahuje valeriánu, ponatieram sa ním a spím tak, že všetky starosti v mojej hlave sú hneď v spánkovom režime. Alebo si dám pred spaním pár kvapiek do difuzéra a pekne ho nasávam.

Valeriána je totiž jedna z najmocnejších bylín na upokojenie a na spánok. Nespíš, máš problém. Spíš, si krajšia a máš viac energie a nechceš hneď zrána všetkých naštvať.

Link na olejček, ktorý mi pomáha na spánok, nájdeš tu:
https://bewit.love/sk/produkt/deep-sleep-esencialni-olej?i=slabikarprezenu

Nuž a na facebooku som vytvorila skupinu pre ženy, ktoré si chcú pomáhať prírodnou cestou, tak ak chcete, pridajte sa ❤️

https://www.facebook.com/share/g/14mjTwyXXZ9/?mibextid=wwXIfr

20/08/2026

Možno budem najosobnejšia, aká som kedy bola.
Voči vám, ktoré ma sledujete.

Tento "blog" je pre nás, pre ženy po 45 - ke (a možno aj mladšie). Vždy ste sa tu stretávali s mojimi vtipnými a niekedy aj trefnými príspevkami, ale dobrá správa je, humor mi nevyoperovali. Dlho som zvažovala, čo s týmto blogom... v podstate stále sa tu bavíme len o tom, čo cítime, ako sa máme, ako nami plieska perimenopauza a stavy k nej príslušné.

Ale... nechcem, aby tento blog bol len o rozprávaní do vetra, pretože milujem skutky, riešenia, a tak som sa po dlhom - pradlhom zvážení rozhodla, že okrem vtipu, aktuálneho stavu, emóciách, zážitkoch, prežitkoch vám ponúknem aj niečo, čomu som roky dozadu úplne prepadla (nie, herné automaty to nie sú) a čo mi neskutočne pomáha a čo robí môj život fakt pekným a príjemným.

Prosím pekne, je to aromaterapia.
Áno, sú to esenciálne oleje, ktorých mám doma asi 50 a sú mojim SOS pomocníkom.
O ktorých som roky študovala a skúšala.
A hlavne... ktorým verím.

Už dávnejšie som sa totiž rozhodla, že hormóny sú síce na ústupe, že progesterón a estrogén (a možno aj estragón🤣) sa rozhodli opustiť ma, ale... viete, čo je dôležité? Že sa nebudeme ľutovať. Že sa nebudeme hádzať do starého železa a že rozhodne nám nikto nepovie, že sme za zenitom a že nebudeme pachtiť, ako keď pes zje omylom dve kilá oškvarkov, za niekým, koho nám podhadzujú sociálne siete, že maj 50 kíl, buď ako Budha, buď superštíhla, premeň sa na chodiacu dokonalosť a tvár sa, že máš 20!

Verte tomu, že každé jedno telo zreje, takže nebojte, aj vyplastikované päťdesiatničky majú rovnaké problémy s hormónmi ako aj my ostatné. Ani ony nebudú do stovky menštruovať, také sú zákony prírody! Jedno však máme spoločné. Všetky sa meníme (chtiac nechtiac), všetky cítime zmeny na sebe a je len na nás, ako to uchopíme.

Jasné, že aj ja som niekedy šťastno - nešťastná. Aj ja som niekedy chaotická, bez disciplíny. S hormonálnymi výkyvmi a s náladami takými, že rozhodne je menej tých moderných akože pohlaví ako mojich nálad. Aj mne občas lezie na nervy otázka od môjho muža: "A z čoho si taká unavená?" a jasné, že my lezie na nervy stále všetkým vysvetľovať, že to tá perimenopauza.

Napriek tomu s ňou nebojujem, prijímam ju. Úplne v pohode. Jediné, čo som vo svojom živote zmenila, je to, že sa snažím tie "stavy" typu "vyskoč z vlastnej kože" korigovať. Nie syntetickými hormónmi, ale prírodou. A úplne ma to dostalo, hoci v živote som si nemyslela, že sa budem zaoberať niečím iným ako televíznou tvorbou a žurnalistikou, aj keď túto prácu a ľudí, s ktorými pracujem, mám vážne rada.

A teraz to chcem šíriť ďalej. (Kristepane, táto veta vyznela tak, ako keby som bola jehovistka. Hlboko sa všetkým jehovistkám ospravedlňujem). Preto som na svojom instagrame www.instagram.com/slabikar_prezenu vytvorila Šlabikár pre ženu (a to doslova a do písmena), kde sa nebudeme učiť písmená, ale život po 45. Začala som písmenom H ako hormóny, lebo to je moja "srdcovka".

Napriek tomu pokračujem aj v písaní tých postov, ktoré milujete😍 A rovnako budem písať aj o tom, ako príroda - špeciálne esenciálne oleje - pomáhajú mne a ako mi vyriešili veľa, veľa problémov a emócií.
Dnes teda len tak zľahka.
A mimochodom, keď už sme pri tých hormónoch, napíšte mi do komentára Hormony a ja vám rada pošlem tipy na prírodné "zázraky", ktoré mi zvyšujú pomaličky progesterón a robia zo mňa pokojnú ženu.
Ach, až mi je za tou hysterkou smutno 😅

13/08/2026

Jaj, včera mi bolo veľmi dobre a nebojím sa priznať: “Oddych nie je hriech.”

Z času na čas si “odskočím” do jaskyne. Nebojte sa, nie som neandertálec, som len žena, ktorá potrebuje občas zresetovať svoj nervový systém. Niektoré to riešia tak, že sa opijú pod obraz boží (nepijem, lebo mi nechutí alkohol), iné sa vybúria vo fitku, ďalšie maľujú obrazy, iné si nájdu mladého milenca a ja idem na moju milovanú zvonkohru.

Rozmýšlam, ktorej je lepšie😉

Aby ste pochopili, takto ja nazývam zvukovú terapiu, aj keď to znie tak vážne. Predtým, ako som objavila Anikó Hírová, ktorá tieto terapie vedie, som bola na jednej zvukovke v Bratislave, ale pani to tak besne poňala, že ma z toho jej búchania do gongov tri dni bolela hlava. Našťastie, vzdajú sa len slabí jedinci, a tak som tomu znovu dala šancu u Anikó v Čunove v Bratislave.

A od vtedy tam chodím pravidelne, lebo mi to robí lepšie ako technopárty.

Včera bolo skvele. Nepopieram, chvíľu mi trvalo, kým som sa dostala do stavu relaxácie. Ležala som na karimatke a kým Aniko hrala, rozmýšľala som o tom, či pustím umývačku riadu, keď prídem domov, či popolievam záhradu večer alebo až ráno a tiež som rozmýšľala, odkiaľ má slečna, čo bola vedľa mňa, také pekné vzorované nohavice.

Poviem vám, tá hlava je niekedy perpetum mobile, nezastaviteľná! Milujem, keď sa hlava rozhodne premýšľať o nesmrteľnosti chrústov o tretej nadránom, to je fakt na veľkú vďaku. Vtedy mám chuť ju vytrhnúť z krku a vrieskať na ňu: “Spi už konečne! Mala si rozmýšľať cez deň, nie teraz v noci, ja ráno vstávam!”

Včera som sa na zvonkohre normálne zľakla, či ma myšlienky budú mátať počas celej doby, čo bude Aniko hrať. To sú tak krásne zvuky… dážd, vietor, šum mora, pokoj, pohoda. Stokrát som skúšala pustiť si relaxačnú hudbu doma do slúchadiel, ale ten zážitok, keď niekto na tie prírodné nástroje hrá kúsok od vás a naživo, to sa hudbe z mobilu nevyrovná.

A Aniko hrá pekne.

Po chvíľke sa mi myšlienky o umývačke, polievaní a nohaviciach vyparili. Naozaj nastala vo mne hlboká relaxácia a bolo to skvelé. Až keď sa ponoríte do ticha a pokoja, objavíte niektoré pocity v sebe. Zvláštny stav, ktorý vás čo to o sebe veľa naučí. Napríklad mne to ukázalo, že sa mám zbaviť strachu a dovoliť si byť radostnejšia, veselšia.

Každý si pod pojmom meditácia predstavuje niečo iné. Niekto možno komunikuje so svetelnými bytosťami (ja komunikujem s umývačkou riadu, ako som zistila), moja mama napríklad medituje tým, že okopáva v záhrade, iná medituje pri dobrej knihe, ďalšia možno len tak pozerá do blba (ak je aj to meditácia, tak dosť často meditujem).

Nech si to hocikto vysvetľuje hocijako, stále ide o stav, keď cítiš pokoj. A ako vieme, ten my ženy po 45 - ke potrebujeme ako soľ. Takže, nebojme sa skúšať aj nové veci. Nebojme sa dovoliť si stav beztiaže a hlbokého relaxu. Nebojme sa niečoho pekného a príjemného.

Prečo?
Lebo si to zaslúžime😉

Kúsok zo zvonkohry nájdete aj na:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

11/08/2026

Vážnozberačky, neberme sa úplne vážne!

Nepíšem vedecké práce, ale príspevky, v ktorých sa možno niektorá z vás spozná a povie si: "Ja to mám podobne." Píšem pre tie, ktoré si po prečítaní povedia: "Jej, tá mi dnes urobila lepší deň." Píšem tiež aj pre ženy, ktoré si povzdychnú: "Aj ja mám podobné starosti či radosti ako ona." A potom prichádzajú na rad "vážnozberačky", ktoré každé moje slovo v príspevku rozanalyzujú, dajú si to do excelovských tabuliek, porovnajú s odbornými článkami, požiadajú vedecké inštitúcie o rozbor a o výskum. A ja si hovorím: "Neberme sa vážne, lebo fakt dostaneme infarkt z toho."

Nepíšem odborné články, aby sme sa rozumeli. Píšem o ženách, ktoré si prechádzajú perimenopauzálnym obdobím. To však neznamená, že my - ženy z tejto super kategórie - sa ideme kvôli tomu vešať. Ja vešiam len bielizeň, nie seba. Ak niečo napíšem, skúsme to brať s nadhľadom, odľahčenosťou a s úsmevom, pretože tento svet je niekedy tak vážny, že raz sa z nás vážne stanú hovoriace kamene bez emócií a hlavne bez úsmevu.

Kamene sú tvrdé a chladné, rozumieme sa? A rozbíjajú sa nimi okná a životy...

Keď hovorím o tom, že občas mám mozgovú hmlu, to neznamená, že zabúdam dojsť domov, že neviem, ako sa volám a že blízki mi majú vybavovať zariadenie pre nepamätníkov, rozumieme sa? Keď hovorím o návaloch, to neznamená, že sa nonstop čvachtám vo vlastnom pote. Náhodou, ja som si návaly už dávno poriešila na bylinkovej báze. A občas takéto "rady", ktoré mne zaberajú, dám na www.instagram.com/slabikar_prezenu.

Keď hovorím o tom, že mám obdobia, keď sa mi nechce cvičiť, to neznamená, že 365 dní v roku ležím na gauči. Cvičím a ak by vás to zaujímalo, aj dnes som už obehla 5 kilometrov. Avšak negarantujem, že zajtra ich odbehnem znovu.

Niektoré "vážnozberačky" to fakt berú až priveľmi vážne. Ak majú takýto vážny životný postoj, nech si čítajú magazín Zdravie alebo chodia na vedecké kongresy. Ja som len žena, ktorá rada píše, je to pre mňa psychohygiena a opisujem (áno, niekedy možno trochu nadnesene) svoje chvíľkové stavy. Berte to ako poviedku, príjemné čítanie, nie ako článok "oštemplovaný" profesormi z najprestížnejších vedeckých inštitúcií.

Tak vážnozberačky, vážne sa upokojte!

Chýba nám humor, vtip. Chápem, že situácia je všade na prd. Jasné, že aj mňa vie veľa vecí vytočiť, aj ja viem byť nepríjemná, aj smutná, aj si poplačem... aj skolabujem, keď vidím napríklad ceny potravín (to hovorím obrazne, aby sme sa chápali, takže nepredstavujte si hneď, že ma odváža sanitka). Ale to, čo vždy do života vnášam, je humor a úsmev. Niekedy sa loví sakra ťažko a niekedy to ide ako po masle. Pre vážnozberačky, "ako po masle" je prirovnanie, takže nie, že mi budete vypisovať, že sa šmýkam po masle, chápeme sa?

Tento blog je o skupine žien, ktoré sú veselé, ale aj smutné. My sme vlastne "hojdačkárky". Euforické, inokedy naštvané. Raz chudnú, inokedy priberajú. Ktoré raz jedia zeleninové šaláty a potom si tresknú horalky (a čo, zabijeme sa?!). Ktoré raz svojich mužov milujú a inokedy telefonujú na UFO stanicu s tým: "Prosím, môžete si ho prísť vziať?"

Život je paleta. Farieb, situácií, emócií... ale ak stratíme zmysel pre humor, vtip a keď nám ochrnú svaly, ktorými sa usmievame, lebo ich nepoužívame, tak ešte len vtedy budeme vo väčšej prdeli ako celá perimenopauza!

Amen.

10/08/2026

Stretnutie žien v perimenopauze alebo… čistý cvokhouse

Dva mesiace mi bolo dobre a zase sa niečo so mnou deje. Som zavodnená ako balón, moje dni zase štrajkujú a mám návaly. Nie návaly horúčavy (tie mám počas týchto horúcich dní v kuse, keď vyleziem z klimatizovaného domu, takže sa upokojujem, že za to može počasie), ale návaly emócií.

Zase sa vadím a rýpem. Už som sa stihla pohádať aj sama so sebou. Jediný tvor, s kým sa aktuálne nehádam, je náš pudel Benjamin. Asi len on jediný má pochopenie pre moje perimenopauzálne stavy a zachováva chladnú hlavu. Vďakabohu za toho, kto vymyslel psa.

Mám podozrenie, že platí, že bolo teliatku dobre, išlo na ľad tancovať. Dva mesiace žiadne výživové doplnky, žiadne esenciálne olejčeky na moje menopauzové stavy a tu ho máš, zase som jedovatá, hysterická, nafúknutá, podráždená, smutná a zase riešim celý svet. Od zajtra to musím znovu začať užívať, lebo inak buď niekto zabije mňa, alebo ja zabijem niekoho. Papučou po hlave.

Ešte šťastie, že nie som jediná pani menopauzálna.

Cez víkend sme sa stretli s našimi kamarátmi. Videli sme sa po dlhšom čase, a tak som sa Tinky spýtala, ako sa má. Plus mínus autobus, moj vek.
“Mám návaly ako prasa, v kuse to na mňa ide,” povedala mi a vytiahla z kabelky vejár.
Áno, niekoľkokrát ho musela použiť.
“Vidíš, aj ona to má,” hneď som sa pozrela na mojho muža. Prebodla som ho očami. To má za to, že mi neveril, že mám perimenopauzu. Cítila som sa, ako keby som mala pred sebou dokaz, ktorým vyhrám súd pred všetkými mužmi sveta, že tieto poondené menopauza stavy fakt existujú.

A existujú!

Počas pár hodín, čo sme spolu sedeli, mala návaly niekoľkokrát a každú polhodinu som počula: “Vidíš, už zase…”
Pri tej príležitosti sme sa porozčuľovali nad nespravodlivosťou medzi mužmi a ženami. Oni nič také nemusia absolvovať. Oni sa len narodia, žijú, nič im nie je a potom umrú a vybavčo. Taký jednoduchý, pokojný život.

Zato my chuderky sa narodíme, krámujeme, šibe nám z hormónov, priberáme a chudneme a zase priberáme, ale potom už neschudneme a ešte aj zabúdame, lebo aby sme toho nemali málo, príroda nám nadelila ešte aj mozgovú hmlu. Toľko darčekov gratis, že neviem, čím sme si to zaslúžili…

Mimochodom, v ten podvečer naše rozhovory vyzerali tak, že naši muži nevedeli, či to hráme, alebo by nás urgentne mali zobrať na neurológiu. Náš rozhovor vyzeral asi tak, že najprv jedna z nás náruživo rozprávala a keď mala prísť pointa, tak sa zasekla ako video, keď vypnú wifi a len: “Vidíš, je to tu… toto sa mi bežne deje… ja som zabudla, čo som tým chcela povedať,” počula som Tinku, ako si v hlave prehráva svoje posledné vety a len opakuje otázku - Ale čo som tým chcela povedať? Čo som tým len chcela povedať?

Nespomenula si dodnes, lebo ešte aj sľúbila, že keď si spomenie, tak zavolá, ale zatiaľ nevolala a sú to už dva dni. O hodinu na to som jej ja niečo hovorila a bola som si istá, že idem povedať tak zmysluplnú vec, až… v polovici príbehu zrazu ani obraz, ani zvuk. Moj mozog vypísal vetu - Vaše údaje boli vymazané.

Cítila som sa ako krava. Lovila som v pamati, snažila som sa spomenúť, čo som tým chcela povedať, bola som naštvaná na seba, ale… nič.

Mimochodom, tiež som jej sľúbila, že keď si spomeniem, tak sa ozvem, ale tiež som jej zatiaľ nevolala…

www.instagram.com/slabikar_prezenu

04/08/2026

Podaj somárovi prst, zožerie ti celú ruku

Poznáme to. Pomôžeš raz a potom to niekto berie automaticky, že haló, kde si s tou pomocou? Vypočuješ dvakrát a potom, že haló, už som tu, už chcem na teba nahádzať vedrá svojich zlyhaní, problémov a starostí. Podáš niekomu niečo a potom, že haló, už si mi dlho nič nedala! A vtedy si povieš, že doba môže byť supermoderná, môžeme sa na počkanie spájať aj s mimozemšťanmi v galaxii, ale to staré "Podaj psovi prst, zožerie ti celú ruku", nikdy nevyjde z módy.

A stále je to pravdivé!

Na tohto somárika mi nesiahajte a o somárikovi pekne hovorte😃 Cez víkend som bola s našou rodinou v nádhernom prostredí Pstruhový raj kúsok od Topoľčianok. Nuž a súčasťou tohto areálu je aj minizoo, kde bol aj takýto rozkošný somárik. Nakŕmila som ho a on mi dal ako poďakovanie pusu, ale ešte ma aj dohrýzol. Aby sme sa chápali, bolo to jemné hryzkanie, takže nepredstavujme si volanie záchranky, otvorené rany, šitia ani nič podobné. Fakt bol zlatučký.

Zisťujem, že niekedy sú zvieratá milšie ako ľudia, ale je fakt, že ešte som nikdy nestretla zoči voči rozzúreného leva

Nuž a keďže moja sestra ma odfotila s týmto somárom, tak mi napadla práve táto téma - Podaj somárovi prst, zožerie ti celú ruku! Téma, s ktorou sa každá z nás pravidelne stretáva, pretože z niektorých ľudí sa vytratila slušnosť a niektorí sú "nenažraní!" ako prasiatka. A my, tvory empatické, sa potom rozčuľujeme a trpíme a hovoríme si: "Sme staršie, musíme byť rozumné, musíme pomáhať."

Nie, nemusíme!

Život ma naučil, že empatia je niekedy krásna vlastnosť, ale vie aj ublížiť. Existujú ľudia, ktorí na vás nahádžu toľko svojich verbálnych výkalov, že zrazu máte pocit, ako keď z balóna vypustíte vzduch. Spľasnete a pýtate sa: "Kde je moja energia?" No kde je? No niekto ti ju surovo drzo ukradol! A to len preto, že si chcela byť slušný človek. Takže nemýľme si empatiu s dobročinnou akciou, že 24/7 musíme pomôcť a vypočuť každého.

Kde je otrávená pôda, tam nič nevyrastie.

Máme autá, ktoré už nepotrebujú šoférov. Máme robotov, ktorí nás obsluhujú. (Neberte to tak, že to má každý, ani ja to nemám, ale existuje to). Ale občas nám chýba slušnosť a keď sa od nej odkloníme, tak sme v prdeli! A preto sa držím starých pravidiel, ktoré vždy budú nadčasové.

▶ Keď máš pocit, že hádžeš hrach o strenu, utekaaaaj!
▶ Keď ideš na návštevu, slušnosťou je niečo priniesť
▶ Nemôžeš stále len brať, musíš aj dávať
▶ Nie si 112 - ka, nemusíš byť k dispozícii nonstop
▶ Nie si linka dôvery, nemusíš každého vždy vypočuť
▶ Keď sa ťa pýtajú, odpovedaj a nečum ako blbec
▶ Za pozdrav "Dobrý deň" ešte nikomu jazyk neodpadol
▶ Keď niekto nepýta tvoju pomoc, nedávaj mu ju nasilu
▶ Netvár sa, že si nesmrteľná
▶ Keď ťa niekto raz sklame, sklame ťa ďalších tisíckrát
▶ Nad nikoho sa nepovyšuj, pred nikým sa neponižuj!

Súhlasíte či nie?

Mimochodom, viac z toho krásneho Pstruhového raja si môžete pozrieť na Instagrame:
www.instagram.com/slabikar_prezenu

02/08/2026

Spomaľujme, spomaľujme, lebo inak nedopadneme dobre

Rozhodla som sa. Chcem tráviť čas v prírode. Chcem spomaľovať. Chcem sa vrátiť k svojej podstate. Precestovala som asi 40 krajín sveta, mala som obdobia, keď som bola presvedčená, že najlepšia investícia je do oblečenia a módnych trendov a že mestský život “is the best”. A zrazu sa všetko začína meniť.

Asi je to ten “citlivý” vek po 45, ale začína sa mi to páčiť. Pred 3 rokmi som zdedila chatu po mojom otcovi na strednom Slovensku. Bola to jeho srdcová záležitosť. Ja som bola malá, keď ju otec staval. Pamatám sa, že s chlebom v ruke som sedela na kameni, keď otec muroval ešte len pivnicu. Bolo to miesto, na ktoré sa prišiel krátko pred smrťou rozlúčiť.

Sestru požiadal, aby mu dala infúziu, moj muž ho nasadil do auta a išli sme na chatu. Mal možno 60 kíl, sily žiadne, ale vystúpil z auta, popozeral sa a usmial sa. Bolo to posledný raz, čo tam bol a on to vedel. Dnes tá chata patrí mne. Tri roky som zápasila sama v sebe, čo ďalej.

Nemohla a nechcela som ju predať, pretože by som prišla o poslednú spomienku na otca. A tak som sa pustila do rekonštrukcie. Bude trvať rok. Premením ju na krásne miesto, kde budem tráviť čas. V lese, v nádhernom prostredí. V prostredí, kde okolo behajú srnky, kde dole je rybník, kde vzduch vonia a kde je “obyčajnosť”. Kde čas sa spomaľuje…

Je čas vrátiť sa k svojim koreňom. Na miesto, ktoré by si pokojne mohlo zaslúžiť tabuľku s nápisom “bezstresová zóna”. Kde špekačka opečená na ohni má vyššiu cenu ako kalamáre.

Včera som tam bola. Bol to tak nádherný návrat do detstva, že som plakala. Po ceste naspať som sa zastavila v kúpeľnej kaviarni, išla som aj okolo kúpaliska, kde som presne videla deku, na ktorej sme ležali. Videla som mamu, otca, sestru a aj našu žltú škodovku 105. A veľmi, veľmi mi bolo smutno. Až tak, že som zastavila auto a musela som si utrieť oči, aby som videla na cestu pred sebou.

Stále hovorím, že vek po 45 má jednu obrovskú nevýhodu. Strácame. Nie veci, ale ľudí. A je to sakra ťažké.

Veľa vecí sa za tie roky zmenilo, ale zmenil sa aj moj pohľad na moje “dedičstvo”. Možno mi ju rodina zanechala kvoli tomu, aby som sa vrátila k “obyčajnosti”, z ktorej pochádzam. Aby som spomalila, zastavila a našla radosť v obyčajných maličkostiach. Včera som bola tak šťastná ako blcha. Zakhyzla som sa do tak kyslého divého jabĺčka, že tak kyslý nie je ani citrón. Išla som piť vodu z termálneho prameňa, ktorá bola tak horúca, že mi obarilo jazyk, ale bolo mi dobre…

Všade okolo nás sledujem, ako stresy, tempo ničia ľudí v našom veku. Choroby, rozpady vzťahov, depresie, závisloti… naháňačka bola dobrá, keď sme ako deti šantili na ihriskách, ale nie v živote a nie vo veku, ktorý je citlivý. A pochopila som, že radšej sa budem naháňať h**e kopcom, keď budem na chatu vynášať veci ako sa budem naháňať za niečím, čo ma doženie na miesta, na ktoré nechcem zatiaľ ísť.

Takže, možno raz aj pokojná a spokojná chatárka zo mňa bude a začínam sa tešiť na túto novú výzvu.

Viac foto a videí z miesta, kde sa zastavuje čas, nájdete aj na mojom Instagrame.
www.instagram.com/slabikar_prezenu

Šlabikár pre ženu

26/08/2026

23/08/2026

22/08/2026

21/08/2026

20/08/2026

13/08/2026

11/08/2026

10/08/2026

04/08/2026

02/08/2026

Address

Website

Alerts

Shortcuts

Share

Listing takedown request