05/09/2026
O SEBELÁSCE JINAK A LIDSKY
Tenhle rozhovor mi udělal velkou radost, protože byl opravdový, hluboký i vtipný a Elias Bohunicky mi dal svými otázkami prostor podívat se na sebe sama a svoji práci s odstupem, zavzpomínat na začátky a připomenout si, proč tohle všechno vlastně dělám a co to přináší.
Takže moc děkuji za pozvání a připojuju i jeho komentář, který je nejen milý, ale také vám řekne, co v rozhovoru najdete. Věřím, že vám přileje optimismu do žil a zjistíte, že k sobě skutečně můžete být vždycky o kus laskavější, než jste byli zvyklí.
Užijte si ho ❤
Elias Bohunicky:
Občas tu na Facebooku zachytím video niekoho, kto ma zaujme sebou. Miestom, odkiaľ rozpráva a tvorí.
Takto som si všimol Barbora Zumotova.
Dávnejšie ma zaujali jej videá a texty. Cítil som ju ako veľmi príjemného človeka, ženu a kolegyňu v poli. A keďže ja často tvorím a reagujem na impulz, ktorý zrazu príde, pri jej rozprávaní o sebaláske mi jeden taký povedal:
Túto ženu by som rád spoznal a natočil s ňou podcast.
Som rád, že súhlasila. 🙂
Začali sme pri sebaláske a pri tom, ako sa aj z nej môže stať ďalšia palica na nás samých. Že ešte stále nie sme dosť dobrí, vedomí či uzdravení a mali by sme sa stať akousi „najlepšou verziou seba“.
Lenže čo ak sa nepotrebujeme prerábať?
Čo ak skôr potrebujeme spoznať, čo sme na seba počas života naukladali, aby nás mali radi, aby sme niekam patrili a neboli odmietnutí?
Odtiaľ sme sa prirodzene dostali k vzťahu s mamou a rodičmi.
K tomu, že vnútorné zmierenie nemusí znamenať rýchlo odpustiť, prestať cítiť hnev ani sa s mamou stať najlepším kamarátom. Možno znamená dovoliť si konečne cítiť, ako nám v tom vzťahu naozaj bolo, postaviť sa na svoju stranu a nájsť si takú blízkosť alebo vzdialenosť, v ktorej nemusíme opúšťať seba.
A cez hranice sme sa dostali aj k dotyku. K objatiam, ktoré dávame, pretože sa to patrí. K pusám pre babičku, hoci ich detské telo nechce. Aj k tomu, že jedného človeka môžeme pri lúčení objať, druhému podať ruku a pri treťom možno iba zamávať – a všetko môže byť v poriadku.
Barbora tvorí vlastné rastlinné esencie.
Dozviete sa o vzniku jej prvej - lipy. Fakt dobrý príbeh 🙂
Až po moment, keď si uvedomila, že sa nemôže rozštvrtiť medzi všetko, čo vie robiť. A že potrebuje venovať pozornosť najmä tomu, čo môže vytvoriť iba ona.
Nakoniec sa nám tak cez celý rozhovor tiahla jedna spoločná niť: Ako rozpoznať, čo je naozaj moje, dovoliť si podľa toho žiť a pritom zostať vo vzťahu s druhými?
Bolo mi s Barborou príjemne, živo a ľudsky.
Nech sa vám dobre počúva. 🙂
Link:
https://youtu.be/MeFbYVHG_Og
