11/03/2026
Príbeh klienta #21
Ľudia veria, že ich zhora niekto chráni. Ale asi málokto vie, aká ťažká práca to je. Ani ja som to nevedela. Myslela som si, že život tam h**e musí byť už len jednoduchší a plný zábavy. Že ťažkosti a komplikácie čakajú len nás ľudí, tu na Zemi. Až kým som na jednom zo svojich sedení neostala zaskočená.
Zaskočená z toho, aká jemná a náročná zároveň môže byť práca duchovnej bytosti (strážny anjel, duchovný sprievodca....). Nemôže zasahovať priamo. Môže len podsúvať intuíciu, vytvárať „náhodné“ stretnutia, či jemne meniť smer udalosti. A to teda vôbec nie je ľahké pre niekoho, kto nemá fyzické telo.
Dnes vám prinášam časť príbehu mladej ženy, ktorá sa v minulom živote ocitla v úlohe duchovného sprievodcu.
Vysvetlivky:
O: otázka, ktorú kladiem
S: odpoveď sprievodcu
Minulý život začína pozorovaním muža. Ten si jej prítomnosti nie je vedomý. Hrozí mu nebezpečenstvo a ona, ako duchovný sprievodca sa ho snaží odvrátiť:
S: „Som tam, aby som niečomu zabránila.“
O: „Čomu?“
S: „Viem, že tam je viac mužov, ktorí mu chcú ublížiť. Zdá sa, že za ním chcú prísť teraz. Potrebujem, aby z toho miesta odišiel preč.“
O: „Ako tomu zabrániš, aby sa mu nič nestalo?“
S: „Skúsim mu dať nejaký nápad, alebo myšlienku, aby sa tomu vyhol.“
O: „Je pre teba jednoduché vnuknúť mu myšlienku?“
S: „Potrebujem to spraviť správne.“
O: „Ako to myslíš správne? Ako inak sa to dá urobiť, ak nie správne?“
S: „Aby dostal presne ten vnem, ktorý potrebuje. Aby pochopil, že má odísť.“
Ešte sa takto chvíľu rozprávame a muž potom odchádza do svojho domu.
O: „Keď si mu vnukla myšlienku, aby šiel dnu, ako sa to prejavilo v jeho tele?“
S: „Spomenul si, že niečo potrebuje a šiel do vnútra. Som rada, že tam ostal dlhšie.“
Keď je práca hotová, presúva sa k žene a príbeh pokračuje:
O: „Čo teraz robíš?“
S: „Mám pocit, že potrebujem chrániť ďalších ľudí.“
O: „Takže sa presunieš k ďalšiemu človeku, ktorý potrebuje tvoju ochranu?“
S: „Áno.“
O: „Si sprievodcom toho, kto ťa práve potrebuje?“
S: „Áno.“
O: „Podľa čoho sa dozvedáš, ku komu máš ísť?“
S: „Dostávam volania. Pozerám, že nejaká žena potrebuje pomoc.“
O: „Povedz mi, čo o tej žene vieš?“
S: „Zdá sa, že má dieťa.
O: „A v čom potrebuje pomôcť?“
S: „Ešte neviem. Potrebujem ju pozorovať.“ (jej hlas znie veľmi jemne, pevne a sústredene)
O: „Čo tá žena robí?“
S: „Zdá sa, že drží malé dieťa. Ale ak nebude pozorná, niečo sa tomu dieťaťu stane.“
O: „Keby sa tomu dieťaťu niečo stalo, aké by to malo následky?“
S: „Nezvládla by to. Nedokázala by žiť s takou vinou. Mám pocit, že ak jej nepomôžem, to dieťa jej spadne z rúk.“
O: „A čo robí, že nedáva pozor?“
S: „Chce robiť veľa vecí naraz.“
O: „A ty pracuješ na tom.... aby vrátila pozornosť dieťaťu?“
S: „Je veľmi nepozorná. Celý čas drží to dieťa na rukách. Je veľmi malé, len pár týždňov. Potrebujem, aby nerobila toho toľko a čakám na príležitosť ako hlbšie zasiahnuť.“
O: „Akým spôsobom zasiahneš v tomto prípade?“ (stále sa sústredí a premýšľa, odpovedá s dlhšími pauzami)
S: „Lepšie by bolo, keby tam niekto prišiel. Keby niekto zaklopal na jej dvere a prerušil to, čo robí. Rada by som tam niekoho poslala.“
O: „Vieš, koho tam pošleš?“
S: „Niekoho jej blízkeho. Najradšej jej mamu.“ (uvažuje a trpezlivo odpovedá na moje otázky)
O: „Darí sa ti to?“
S: „Zdá sa, že na jej mamu nemám dosah. Ale presne viem, že keď nebude opatrná, tak jej to dieťa vypadne z rúk. Viem, že mám čas. (neuveriteľný pokoj znie z jej hlasu) Vidím to s veľkým nadhľadom, čo sa deje . Ale voľačo musím premyslieť. Stále vidím.... (tu sa odmlčí pozorne monitorujúc každý detail)... veľký hrniec na peci plný horúcej vody.“
O: „Prečo spomínaš ten hrniec?“
S: „Vidím to ako hrozbu pre dieťa. A viem, že ona to tak nevidí a neuvedomuje si to. Potrebujem, aby dala ten hrniec preč.“
O: „Ako to chceš dosiahnuť?“
S: „Potrebujem ju... snažím sa na ňu pozerať a učiť sa, čo a ako robí.“ (odpovedá na moje otázky stále s väčšou pauzou, akoby už na mňa nemala toľko času)
O: „Čo tým pozorovaním získaš?“
S: „Budem vedieť, ako najlepšie jej pomôcť. Potrebujem jej vnuknúť niečo, čo je pre ňu prirodzené, čo by nespochybnila. Čo by urobila aj za bežných okolností. Ale pritom to zachráni ju aj jej dieťa.“
O: „To je celkom náročná práca. Napĺňa ťa?“
S: „Chcem tým ľuďom pomáhať, ale trávim veľa času tým, že... zdá sa, že je to v celku náročné vymyslieť ako ich odpútať od hrozby. Nie je to také jednoduché.“
O: „To vidím, že to vôbec nie je jednoduché...“ (sledujem a komentujem to s úžasom)
S: „Viem, že potrebujem aby.... iná cesta je, aby sem niekto prišiel. Aby jej niekto zaklopal na dvere. Zdá sa mi, že sa to podarilo. Vidím ženu pri jej dverách.“
O: „Poslala si tú ženu ty?“
S: „Nie priamo. Viem, že to bolo celý čas jediné možné riešenie, čo vidím. Zdá sa, že niekto to započul, zachytil a tak urobil. Zachytil to presne ten človek, ktorý mal.“
O: „Čo vidíš teraz?“
S: „Otvorila dvere a tá žena jej niečo hovorí. Nevstupuje dnu. Som rada, že sa mi to podarilo. Vidím ako sa oblieka a ide preč z domu aj s dieťaťom a hrniec prekladá. Čiže nebezpečenstvo, čo im hrozilo v tom dome, je preč.“
O: „A tam tvoja úloha končí?“
S: „Áno.“
O: „Je tam ešte niečo dôležité, čo by si chcela rozprávať o živote, ktorý žiješ?“
S. „Nie som si istá, či si to plne užívam. Je to veľká zodpovednosť.“
O: „Vybrala si si ten život?“
S: „Bolo mi to pridelené.“
O: „Prečo?“
S: „Lebo vedeli, že to dokážem.“
obrázok: pinterest
