20/08/2026
❤️ Mia, náš dar z neba.
„Moja mamina vždy hovorí, že Mia je dar z neba.“ Takto začína svoj príbeh o Mii jej mamina. Dievčatko, ktoré prišlo do ich života nečakane, no od prvého momentu bolo nesmierne milované a vytúžené. Už počas tehotenstva bola Mia pokojnejšia a menej aktívna. Po narodení bola veľmi uplakaná, nechcela byť bez maminy a jej pohybový vývoj sa rozbiehal pomaly. Nepretáčala sa, nezdvíhala hlavičku a hoci neurologické vyšetrenia boli v poriadku, rodičom bolo povedané, že je jednoducho „lenivá“.
Začali cvičiť. Najskôr klasicky, neskôr Vojtovou a Bobath metódou. Mia však cvičenia znášala veľmi ťažko. Plakala, nechcela, aby sa jej niekto dotýkal, nespolupracovala a svet okolo nej ju príliš nezaujímal. Keď mala tri roky a nastúpila do škôlky, rozprávala len začiatočné slabiky slov, nevedela nadviazať kontakt s deťmi, nevedela jazdiť na odrážadle ani bicykli a na preliezkach nedokázala loziť. Často len stála v kúte a pozorovala ostatné deti. V škôlke rodičom hovorili, že všetko je v poriadku a časom to prejde. Lenže neprechádzalo. Po nástupe do školy zostávala Mia na okraji kolektívu a začali sa objavovať aj ďalšie ťažkosti. Práve psychológovia rodine odporučili obrátiť sa na Centrum Natália v Hlohovci.
A tým sa začala nová kapitola Miinho príbehu. 💚 Po stretnutí s našou Erikou začala Mia absolvovať INPP program. Postupne si obľúbila ľudí v Centre Natália a vďaka trpezlivému a láskavému prístupu si zvykla aj na samotné cvičenia. Tie sa časom stali prirodzenou súčasťou jej života. A potom prišiel moment, ktorý maminu nesmierne potešil. Dievčatko, ktoré kedysi pri cvičení plakalo a nechcelo, aby sa jej niekto dotýkal, jej jedného dňa samo povedalo: „Mami, ešte sme necvičili.“
Postupne začali prichádzať zmeny. Zlepšovala sa jej motorika, písanie, vnímanie vlastného tela aj priestoru okolo seba. Nebolo to však vždy jednoduché. Prišli aj obdobia, keď Mia nechcela vyjsť z domu, nechcela jesť, bola smutná a apatická. Mama mala chvíle, keď chcela so všetkým skončiť. Vtedy jej však Erika vždy dodala odvahu a vysvetlila jej, že cvičenia prinášajú presne tie zmeny, ktoré si želali, a že má vydržať.
A dnes už pokrok nevidí iba jej mama. Všímajú si ho učitelia v škole, tréneri vo futbalovom klube aj animátori v tábore. Keď ju po roku opäť videli, ich reakcia bola jednoduchá: „Wau! Klobúk dolu, to je ale posun!“ Dievčatko, ktoré kedysi stálo v kúte a pozorovalo ostatné deti, je dnes živé, zapája sa do aktivít a pri športových aktivitách patrí medzi prvých. Dnes hrá futbal, je brankárka aj obranca a je súčasťou tímu. V škole sa jej darí, násobí čísla v hlave, pozná vlajky a hlavné mestá množstva krajín a objavuje stále nové veci.
Mia ešte stále nevie všetko. Bicykel úplne neovláda a cop si sama neurobí. Ale dnes sa na to jej mamina nepozerá ako na veci, ktoré Mia nedokáže. Sú to len ďalšie malé krôčiky, ktoré ich ešte čakajú. Miina mamina nám po ukončení programu napísala slová, ktoré pre nás znamenajú nesmierne veľa: „Nikdy v Mii nevideli iba jej diagnózu. Videli v nej dieťa, jej schopnosti a potenciál.“ A práve o tom je naša práca. Vidieť za každou výzvou konkrétne dieťa, jeho schopnosti, možnosti, osobnosť a potenciál. 💚
Ďakujeme Mii a jej rodine za dôveru a za to, že nám dovolili byť súčasťou ich cesty. Ďakujeme aj našej Erike a celému tímu Centra Natália, že aj v náročných chvíľach dokážu rodinám pripomenúť, že aj keď cesta nie je vždy jednoduchá, každý krok vpred má význam.
Krok za krokom. Spolu. ❤️
