06/02/2023
História ČK siaha do polovice 19. storočia. V tých časoch neexistovala žiadna starostlivosť o vojnou zranených, žiadne zariadenia pre umiestnenie a ošetrovanie, ošetrujúci lekári, či akýkoľvek personál. Roku 1859 navštívil švajčiarsky obchodník Henri Dunant Taliansko a zažil bitku pri mestečku Solferino. V tejto bitke bolo počas jedného dňa zabitých 6000 vojakov a 25000 zranených.
Nedostatočná lekárska starostlivosť a utrpenie zranených na neho tak zapôsobilo, že zabudol na svoje obchodné zámery a niekoľko dní sa plne venoval organizácii a ošetrovaniu zranených. Svoje zážitky spísal roku 1862 v knihe "Spomienky na Solferino", ktorú potom poslal politikom a vojenským hodnostárom celej Európy. Jedna z jeho myšlienok bola výzva na zriadenie organizácií, ktoré by sa v mieri pripravili na pomoc zraneným v najbližších vojnách. Prvá národná organizácia pod Červeným krížom bola založená koncom roka 1863 a v r. 1864 bol podpísaný šestnástimi štátmi tzv. Prvý Ženevský dohovor. Na jeho základe sú napr. zariadenia, vozidlá, personál označené červeným krížom považované za neutrálne. V nasledujúcich rokoch potom vznikli národné Červené kríže skoro vo všetkých európskych krajinách. ČK pri svojom poslaní nerobí rozdiely podľa rasy, náboženstva, národnosti, pohlavia či spoločenského postavenia. Vo svojej činnosti sa riadi základnými princípmi – humanita, nestrannosť, neutralita, nezávislosť, dobrovoľnosť, jednota a univerzálnosť.
História Červeného kríža v ČSR siaha do roku 1919, kedy vznikol Československý Červený kríž. V medzivojnovom období zohrával Červený kríž veľmi dôležitú úlohu, postupne aj po celom území Slovenska vznikali lokálne pobočky ČK. Činnosť pobočiek sa v období mieru orientovala na pomoc obyvateľom pri nečakaných katastrofách. V období vojny sa ČK orientoval hlavne na zbierky obväzového materiálu a posteľnej bielizne, na zabezpečovanie potravín raneným a chorým a zároveň na organizovanie finančných zbierok, ktoré pomáhali pri vyššie spomenutých činnostiach.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa Slovenský Červený kríž stal nástupníckou organizáciou Československého Červeného kríža na území Slovenskej republiky.
Aj SČK v Lopeji začal svoju činnosť už v období Československej republiky. O skutočnosti, že ČK v Lopeji má svoju dlhoročnú tradíciu svedčia zachované dokumenty a zápisy. Najstarší dokument je z r. 1950, o prvom zorganizovanom odbere krvi v dolnej škole je zápis z r. 1951. Činnosť ČK v Lopeji bola vždy spojená s dianím v obci – členovia či priaznivci boli vždy pripravení pomáhať núdznym, pripravovali akcie pre vylepšenie, či spestrenie života v obci. Existujú aj záznamy o organizovaní tanečnej zábavy so živou hudbou na MDŽ, o besedách, prednáškach, ale aj o brigádach pri zbere úrody, kosení či hrabaní, aj o zbere starého železa. Na dobrovoľné opatrovateľky sa dalo vždy obrátiť. Ak sa niekto ocitol bez pomoci, či ak sa rodina nemohla z rôznych príčin postarať o blízkeho. Za svoju humánnu činnosť bola v r. 1985 ocenená p. Ľudmila Tokarčíková až na samotnom Pražskom hrade – ÚV ČSČK jej udelil Zlatú medailu vzornej opatrovateľky. Pre zaujímavosť, v roku 1982 bolo evidovaných v Lopeji 186 členov ČK.
V súčasnom období má ZOSČK 88 členov. ZO sa snaží aj v dnešných podmienkach napĺňať poslanie a ciele ČK - podpora a vyhľadávanie dobrovoľných darcov krvi, schôdze, či spoločné posedenia sú spájané s prednáškami so zdravotnou tematikou a aj keď organizácia ČK nie je obsahovo zameraná na vyvíjanie kultúrnej činnosti, snaží sa výbor ZO pre svojich členov vytvárať aj takúto realizáciu v spojení s obecným úradom, či inými spoločenskými organizáciami.
Keďže členská základňa nadobúda zostupnú tendenciu, uvítame v našich radoch každého, komu sú poslanie a ciele ČK blízke.
